V dnešnom zamyslení sa pozrieme sami na seba vnútorne. Podľa zrkadla sa poznáme, poznáme sa na prvý pohľad. Ale poznáme sa z vnútra? Teraz nemyslíme orgány, kosti, tkanivá. Poznáme tú vnútornú osobnosť, toho vnútorného človeka? No väčšina z nás nie. Stačí nám pohľad do zrkadla a máme jasno. Takí sme my. Každý sa nejakým spôsobom vidíme. Aj keď je to odraz v zrkadle predsa len nevidíme skutočnosť. Niekedy si myslíme, že sme lepší ako v skutočnosti, niekedy máme dojem, že sme horší ako v skutočnosti. Aj náš vnútorný pohľad na nás vlastne skresľuje. Dokážeme sa vlastne na seba pozrieť tým svojím vnútorným zrakom na toho vnútorného človeka? Dokážeme sa dotknúť reality? Viete v skutočnosti si v sebe nosíme dokonalý obraz samého seba. V každej bunke nášho tela je zakódovaná informácia o celom človeku. A ten celý človek je v rámci možností čo najdokonalejší. To je uhol pohľadu cez ktorý by sme sa mali pozerať sami na seba z vnútra. Zavrieme si oči a pozrieme sa. A premieta sa nám pred očami naša tvár, naša postava, ktorú vidíme v zrkadle. Ale sme to skutočne my? Nie sme. Náš skutočný obraz je schovaný vo vnútri. Je to predloha, kde sa my staviame maliarom samých seba. Ako sa dokážeme namaľovať, aké proporcie budeme mať, ako budeme vyzerať, pôsobiť? Dokážeme vôbec vytvoriť lepší obraz samého seba, ten ktorý je najbližšie skutočnosti? Tej maximálnej dokonalosti, ktorej sme schopní? Samozrejme, že dokážeme. Máme k tomu jeden nástroj a ten sa nazýva predstavivosť. Využime ho. Predstavivosť má aj tak každý človek a čas od času si niečo predstavuje. Niečo, niekoho, nejakú situáciu, reakciu, pocit. Predstavivosť nemá hranice. Hranice si určujeme sami. A tak tento nástroj, ktorý zasahuje všetky naše úrovne môžeme využiť. Začnite si rysovať na plátne vášho vnútorného zraku svoju vlastnú predstavu maximálnej dokonalosti, ktorej ste schopní. Ako by ste asi vypadali? Kreslite si pozvoľna, najprv obrys z hora dole pomaly, postupne. Nech to vypadá ako fotografia, alebo detská kresba na tom nezáleží. Robíme to sami pre seba, nikto iný to neuvidí ako my. Snažme sa len o to, aby to bolo v rámci našich možností čo najlepšie. A tak obrys už máme hotový. Zameriame sa na ďalšie časti. Oblečenie, tvár. Čo chcete aby vyjadrovali? Aby bola tvár nahnevaná, aby bola smutná, aby boli ústa do podkovy? Alebo chcete, aby tvár pôsobila pekne, príjemne, pozitívne? Tak tam namaľujte svoj úsmev. Svoj, nech je už mierny alebo veľký, či už je dominantný alebo potlačený, ale úsmev. Je to vaša tvár. To čo modelujete vo svojich predstavách, to čo vytvárate na plátne vnútorného zraku zobrazuje skutočnosť takú, akú by ste chceli mať. A osud sa pozerá. Pozerá sa nielen na naše činy, ale aj do nášho srdca a tam možno viacej, ako na čokoľvek iného. A tam v našom srdci, na tom našom plátne vnútorného zraku vzniká človek. Ja lepší než som Ja. Je dokonalejší než som ja. Všimnite si že maľujeme pozitívneho, zdravého človeka, ktorý sa netrápi, ale pôsobí radostne a kľudne. Je to najbližšie skutočnosti ako to je len možné. A aj keď to možno necítime, tak sme to skutočne my. Schovaní niekde vo vnútri za svojimi myšlienkami, pocitmi, emóciami, za svojimi problémami, za svojimi slabosťami, za svojimi strachmi. Tam niekde sme my, zdraví, pozitívni, silní a plní optimizmu. To je skutočnosť vnútorná. Obrázok je namaľovaný. Čo k nemu pridať? No nič. Obraz je dokonalý. Dokonalý v rámci našich možností a našich predstáv. Ten obrázok, tá predstava aj keď na neho zabudneme nikdy nezmizne. Každá myšlienka má svoju odozvu, každá myšlienka sa násobí, každá myšlienka sa v hmote realizuje. Na čokoľvek sa pozriete, akékoľvek oblečenie máte na sebe, všetko vznikalo nápadom, myšlienkou. Potom sa našiel niekto kto to urobil, zrealizoval. A tak v skutočnosti, ak sa pozeráme okolo seba, na celý svet, vidíme zrealizované myšlienky. Vidíme myšlienky, ktoré sa postupne časom zhmotňovali až sa objavili okolo nás. Nosíme si ich domov, používame ich, chodíme po nich. Všetko čo môžete chytiť vlastnými rukami bol pôvodne len nápad, myšlienka. A teraz sme vytvorili predstavu, myšlienku dokonalého ja. I to sa skôr či neskôr zrealizuje. Skôr, keď do toho vložíme svoju silu. Pozdejšie, keď zabudneme a pohltí nás svet. Ale nakoniec k tej realizácii dôjde, lebo myšlienka bola vyslaná, impulz bol vyslaný. Vznik musí byť. Nekompromisne. Aj keby celý svet bol proti, nakoniec to bude realizované. Lebo myšlienka je tá sila, ktorá nakoniec pretvára hmotu, pretvára každý predmet a pretvára každého človeka. Myšlienka. A tak sa hovorí, že dobré jedlo poznáš očami, dobrú myšlienku poznáš podľa činu a dobrého človeka podľa radosti, ktorú v tebe vyvoláva keď ho uvidíš. Zhlboka sa nadýchneme a vydýchneme. Práve sme tvorili. Aké je to jednoduché tvoriť. Aké ťažké je mať trpezlivosť a čakať kým to čo tvoríme bude zrealizované, zhmotnené. Ale do vienka každý človek dostal okrem iných vlastností aj trpezlivosť. Pomáha nám prekonávať samých seba, naše slabosti, naše slabé stránky, naše strachy. Trpezlivosť, keď sa človek snaží o zmenu a ona nejde. Keď robí čo môže a akoby sa proti nemu spolčil celý svet. Keď máme dojem, že stojíme na mieste a nemôžeme sa pohnúť ďalej. Keď máme dojem, že cúvame v živote a nemôžeme dopredu. Trpezlivosť. Viditeľná všade naokolo. Strom nikdy nevyjde zo svojho miesta. Ani tráva ani lístok nevyjde zo svojho miesta sama od seba. Zostáva večne na jednom mieste. Postavený dom sa nehne, zostáva na jednom mieste kým nie je zbúraný. A človek zostáva sám v sebe pokiaľ si neuvedomí kým je. Kým sme? Sme úbožiaci? Sme bezvýznamní? Alebo sme tým najlepším čo príroda vytvorila. Sme nádejou pre budúcnosť. Pre život. Kým sme? Nie kým sa cítime. Ale kým sme v skutočnosti. A keďže sme, existujeme, sme nádejou. Nádejou sami sebe, sme nádejou druhým. Tvoríme teraz lepšiu budúcnosť každou pozitívnou myšlienkou. A keby sme sa aj utápali v špatných myšlienkach, v jadre žiari dobro. A dobro je silnejšie než tisíce špatných myšlienok. Dobro, ktoré raz prerazí mraky negatívnych myšlienok a pocitov. Dobro, ktoré vyšľahne a tma sa stratí. Tma nevedomosti. Tma zloby, nenávisti. Zmizne ako ilúzia. A keď ilúzia zmizne, čo ostane? Čisté svetlo osvetľujúce celý svet. Osvetľujúci človeka takého aký je. Viete každý človek sa v živote o niečo snaží. Teraz sa možno snažíte byť zdravší, vypadať lepšie. Každý sa snaží na svojej úrovni, v rámci svojich možností o to najlepšie čo vie, práve teraz. Aby to nebolo také jednoduché, sú v nás slabosti, ktoré nám v tom bránia. Ale to nevadí, nech sú tu, nech nám bránia. Slabosť má začiatok a koniec. Pocity a emócie majú svoj začiatok a koniec. Všetko špatné má svoj začiatok a tiež svoj koniec, ale človek v jadre, v srdci, má nekonečný život, nekonečnú nádej rásť, meniť sa k lepšiemu, prispôsobovať sa a mať samozrejme podiel na tom veľkom živote s veľkým Ž. To všetko v nás je, takéto možnosti a tak znova nádych, výdych a teraz, ako keby vám išlo o život, veľký nádych a veľký výdych.