Prítomný okamžik
Rozum žije minulosťou, emócie a pocity budúcnosťou.
Jedine srdce dokáže žiť prítomným okamžikom. A pretože, my si srdce pletieme s emóciami a pocitmi a do toho sa nám mieša rozum, tak v tom máme zmätok. Človek sa musí naučiť vnímať, čo vlastne žije.
Dôležité nie je kým sme sa stali, to je minulosť. Vôbec nie je podstatné kým budeme, to je budúcnosť. To najdôležitejšie je, čo budeme žiť. To sa týka súčasnosti, prítomnosti. A to je tiež jediné, čo žiť dokážeme. Ale máme v tom zmätok a ten zmätok, nám bráni si život užiť. Ono totiž vôbec nejde o to, ako čo dopadne, či sa vám niečo podarí alebo nepodarí, či niečo dosiahnete alebo nedosiahnete, či dôjdete do cieľa alebo ho miniete. To nie je vôbec dôležité. To všetko sa týka minulosti alebo budúcnosti. To len, rozum nás na základe toho, čo sme prežili, niekam posiela. Sú to emócie a pocity, ktoré nás nútia niečo dosahovať. A tak, rozum spolu s emóciami a pocitmi rozmýšľa o tom, čo v živote dosiahneme, čím ten život naplníme. A kde je srdce? To prežívanie prítomnosti?
No, paradoxne aj keď nemôžeme žiť nič iné ako prítomnosť, tak v skutočnosti, v praxi nežijeme nič iné ako minulosť a budúcnosť. Je to zvláštne. Pohybujeme sa v prítomnosti, ale míňa nás. Ide, mimo nás. To je to, čo človek cíti ako nenaplnenie, ako prázdno samého v sebe. Ako to zladiť? Ak si chcete urobiť v živote jasno, musíte jedno jediné.
Vedieť. Teraz nie niečo, ale
vedieť, čo sa vo vás deje. A čo sa vo vás deje? Buď na niečo myslíte, premýšľate o tom, alebo niečo pociťujete, cítite to, alebo oboje dohromady. Premýšľame a ešte pri tom niečo cítime. A to je normálny stav bežného človeka. Otázka znie, či chcem Ja, byť bežným človekom? Chcem stále premýšľať a niečo pri tom cítiť? Premýšľať, ako to bolo a ako to bude? Čím som bol a čím chcem byť? Neprežívať prítomný okamžik? Alebo naopak, chcem prežívať prítomný okamžik. V tom prípade, nemôžem byť ako ostatní. Musím byť iný. A my v sebe cítime, že by sme chceli byť iní. No a to iní, sa nám v živote, čas od čas objavuje. Nie je to pre nás také neznáme. Pre ženu, byť iná, znamená napríklad, mať nový účes, mať iné šaty....Pre muža zase napríklad, mať lepšiu postavu, lepšie postavenie a pod. Všetci máme v sebe potrebu byť iní ako ostatní. Ale, keďže máme v sebe chaos, tak nám stačí iba zmena vonkajšia. To niečo ,čo príde z vonka a urobí z nás iného človeka. To však nie je naozajstné, to skutočné. Pod tou šupkou, tými šatami, iným účesom, pod tým postavením, čo som dosiahol, som to stále Ja. Nezmenený, taký istý ako tí ostatní. Zasahuje ma minulosť aj budúcnosť a mám v tom zmätok.
Keby som sa naplnil všetkými vecami sveta, dosiahol všetkého, čo človek dosiahnuť môže, o to väčšie prázdno v sebe budem pociťovať. Napriek chvíľkovému uspokojeniu, ktoré mi to prináša, cítim prázdnotu a nespokojnosť vo vnútri seba samého. Akonáhle uspokojenie odíde, pominie, zvyknem si na tú zmenu, na to, čo som dosiahol a v tú chvíľu sa objaví skutočný stav.