Zabijaci partnerských vzťahov

Niekedy nám pripadá zbytočné premýšľať o budovaní vzťahov. V živote prechádzame vzťahmi, z ktorých získavame skúsenosti. Väčšinou, keď prechádzame rôznymi vzťahmi, tak si vytvárame pozície podriadenosti alebo dominantnosti. Nedá sa tomu vyhnúť. Rovnocenný vzťah môže byť len vtedy, ak budú obaja na tom vzťahu pracovať a to intenzívne.

Viete šoférovať auto? Ak si odpoviete áno, tak si položte ešte otázku, či by ste si vedeli poradiť v situácii, keď sa ocitnete v prudkej zákrute, máte vysokú rýchlosť, vozovka je mokrá a vás začne vynášať zo zákruty. Ak to nemáte natrénované, tak urobíte čo väčšina ľudí a stúpite prudko na brzdu. A to je presne to, čo by ste spraviť nemali.  Podobne je to aj vo vzťahoch. Viete si poradiť vo výnimočnej životnej situácii? Až krízová situácia vám ukáže či viete riadiť auto, alebo či ste si to len mysleli, alebo či naše vzťahy fungujú, alebo nie. Vzťahy pritom môžu fungovať roky, kde môžeme nadobudnúť dojem, že je všetko v poriadku. A utvrdzujeme sa v tom aj tým, že vidíme aj okolité vzťahy fungovať podobným spôsobom. Ale je to naozaj tak?To, že sa doma stretávame s druhým človekom, večeriame spolu, občas sa pomilujeme, chodíme spolu na dovolenku, staráme sa o deti,  ešte vôbec e neznamená, že náš vzťah funguje. Vzťahy môžu v skutočnosti fungovať len za predpokladu, že budete na nich pracovať a to obidvaja partneri.

Pozrieme sa spoločne na zabijakov partnerských vzťahov.

Potlačenie svojich záujmov a koníčkov a podriadenie života výchove detí.

Robí to väčšina ľudí vo vzťahu. Uprostred rodiny sú deti, ktoré vyžadujú veľa starostlivosti, čo je samozrejmé. Obaja rodičia sa im venujú naplno a časom získajú dojem, že tým pádom majú spoločný záujem. Ale v skutočnosti hlboko vo vašom vnútri nastane zlom, kde strácate pozíciu ako partner, partnerka, alebo ako rodič a stávate sa opatrovateľkou. Problém je v tom, že ten váš partner vás postupne prestane vnímať ako partnera a začne vás vnímať ako fungujúcu jednotku, ako niekoho, kto sa stará o deti. Nedá sa tomu podvedome brániť. My si musíme vybrať, akú pozíciu budeme zastávať. Rodina to sú dvaja ľudia, ktorí žijú spolu. A tá sa môže rozširovať o deti. Základ rodiny sú dvaja ľudia. To je podstatné si pripomínať, lebo za 15 rokov si odvyknete byť partnerom a zvyknete si byť fungujúcom jednotkou a potom, keď deti vyrastú a už vás nepotrebujú, tak zrazu neviete čo so svojím životom. Ale pred deťmi a aj po deťoch tu budú len dvaja partneri. Stať sa opatrovateľkou znamená rozbiť si svoje partnerstvo. Spoznáte to podľa toho, že si namiesto krstného mena začnete hovoriť otec a mama. V tom momente je váš vzťah narušený a vaše intímne chvíľky sú skôr známkou nevyhnutného uvoľnenia napätia a tlaku, ako známkou fungujúceho partnerstva. A môžete si všimnúť aj vašu konverzáciu, kde všetky vaše rozhovory sú len o deťoch, práci a o fungovaní domácnosti. Po x rokoch takýchto rozhovoroch a staraní sa o deti zistíte, že už nemáte okrem starostí a povinností nič spoločného. A to je alarmujúca informácia, ktorá znamená  len jediné a to, že vaše partnerstvo je už len zvykom. Nemám nič proti zvykom pokiaľ sú produktívne, aktívne ich užívate a prinášajú vám radosť, nielen uspokojenie. A rovno si môžete škrtnúť, ak vám len napadlo, že máte radosť, keď vám dieťa donieslo jednotku zo školy, ukončilo vysokú školu a podobné radosti, ktoré produkujú druhí ľudia. To znamená, že vy ťažíte len z radosti druhých ľudí a sami radosť neprodukujete.

Okrem toho, že potlačíte svoje koníčky a záľuby na úkor starania sa o deti, strácate zároveň aj úctu samých k sebe a časom aj svojich detí, ktoré vám to v puberte budú dávať najavo. Ak nemáte úctu k sebe ako partneri, strácate tiež úctu svojich detí a ešte im beriete aj možnosť sa ju naučiť vo vlastnej rodine, čo sa vám skôr či neskôr vráti. A nepomôže ani dominantnejší partner, ktorý ich bude upozorňovať a napomínať, že na mamu sa nekričí, že sa k nej majú správať slušne a podobne. Týmto sa nikto nič nenaučí, lebo deti sa učia len jediným spôsobom a to napodobňovaním. Ak použijete dominanciu a tlak, tak chvíľu to možno bude fungovať, ale len pokiaľ nezatvoríte dvere za sebou. Týmto ale nechcem povedať, aby ste sa nestarali o deti a starali sa iba o seba. Je potrebné si vytvoriť  taký program, aby ste pri staraní sa o deti, nezabudli sami na seba a aby ste nezabudli ani na svoju partnerku, či partnera. Musíte si nájsť čas sami na seba, lebo ak to neurobíte, strácate úctu svojich potomkov, vzájomné partnerstvo upadne a pohromade vás budú držať už len starosti a povinnosti. Zjednodušiť si to môžete tým, že si nájdete čas sami na seba. Ak to urobíte, tak si tým zlepšíte život na ďalších 10 až 15 rokov života.

Prílišné pomáhanie druhým ľuďom či už známym, alebo cudzím.

Kedykoľvek pomáhate cudzím ľuďom, kamarátom, kolegom, tak väčšina vás bude za to chváliť. Ale ak si neurčíte niekde hranicu, tak to pôjde na úkor vašej rodiny. Treba si uvedomiť, že čas, ktorý budete venovať iným ľuďom, tak o ten čas budete ochudobňovať svoju rodinu a svojho partnera. Určenie hranice predpokladá, že sa naučíte tým druhým povedať aj nie, nemám čas, alebo nehnevaj sa, ale mám iný program.,, Nie”, nemusí znieť len negatívne, ale môže byť aj pozitívne, ak tým obhajujete svoje partnerstvo, alebo svoj život. Ak budete stále iba pomáhať, tak budete nakoniec zneužívaní. Keď sa rozkríkne, že ste ten „dobrák“, tak sa dvere za ľuďmi čo chcú pomôcť nezatvoria. Tu už ide o prekračovanie hraníc. A má to aj iné dôsledky. Keď budete potrebovať pomoc vy, tak tu  vznikne taký paradox, že vám buď nikto nepomôže, alebo ak má niekto čas vám pomôcť, tak vám to prezentuje takým spôsobom, že sa mu za to cítite zaviazaní na celý život. Vyvolá to vo vás taký pocit vďačnosti, že ďalší rok, dva pre neho urobíte čokoľvek a kedykoľvek. Ak budete príliš pomáhať druhým, tak vo svojej rodine môže dôjsť k tomu, že sa vám partner a deti začnú podvedome vyhýbať. Podvedomie funguje stále, aj keď spíme. Stále je aktívne. Vo chvíli, keď príliš pomáhate ľudom okolo vás, začnete nosiť ich starosti domov a už prekračujete  zdravú hranicu a budete pre partnera a deti pôsobiť nezaujímavo až otravne. Prílišné pomáhanie vás začne pohlcovať, začnete sa ponárať do problémov a starostí cudzích ľudí, začnete prežívať ich problémy a ten odtlačok bude na vás vidieť. Doma nikto nechce vidieť zachmúrenú alebo rozladenú tvár, ani starostí iných ľudí. Ale ani tu nehovorím, že nepomáhajte iným ľuďom, len si všimnite, či neochudobňujete svoju rodinu, svojho partnera o čas, na úkor niekoho iného. Nikdy to nemôže byť na úkor vášho partnera. Je lepšie byť vzácnym človekom pre ostatných, ako byť ten najlepší pre ostatných, ale otravným pre svojich doma.

Pre partnera alebo partnerku urobíte takmer všetko.

My sa niekedy snažíme vymyslieť aj niečo navyše, ako prekvapenie pre toho druhého. Ak vedome nepracujeme na vzťahu, tak po fáze zamilovanosti sa vyprofilujeme vo vzťahu na podriadeného a dominantného, alebo budeme medzi sebou bojovať, kým jeden nebude dominantný a druhý podriadený. Väčšinou ten dominantný bude parazitovať na tom podriadenom. V zamilovanosti to je pekné. Vychádzate si v ústrety, ste šťastní. Ale všimnite si,  ako to funguje po rokoch. Čakáte nejaké ocenenie, keď urobíte niečo pre toho druhého. A to buď nepríde, alebo to bude také suché poďakovanie. Vzťah založený na podriadenosti a dominancii nefunguje. Dominantný môže dosahovať svoje požiadavky nielen búchaním päsťou, alebo krikom, ale aj vynucovaním si plačom, ak ste v polohe obete. Ak všetko pripravujete partnerovi, ktorému stačí odhodiť špinavú bielizeň a viac sa nestarať, lebo druhý deň si nájde v skrini čisté oblečenie, tak aj keď zo začiatku to žena robí z lásky,  po čase vznikne v žene dojem, že muž si to nevie oprať ani vyžehliť, ani si navariť a pripraviť jedlo a tak radšej obmedzí seba na úkor domácnosti a detí. Každý muž, ktorý má občiansky preukaz môže pomôcť v domácnosti. A to isté platí aj z pozície muž, žene. Pretože nakoniec na vás ten druhý nebude myslieť ako na partnera alebo partnerku, ale ako na fungujúcu jednotku. A skôr či neskôr muž bude potrebovať impulz a ak ho nedostane od partnerky, ktorá sa síce o všetko stará a všetko zabezpečuje, aby domácnosť fungovala, tak si začne hľadať inú ženu. To sú potom tie rozvody, kde partnerky s plačom pri pohári vína nevedia pochopiť ako si mohol nájsť mladšiu, ktorá síce vyzerá dobre, ale nevie ani prať, ani žehliť, ba ani navariť. A to isté je aj u ženy, ak pre ňu muž nie je dostatočným impulzom ako muž, ale len fungujúcou jednotkou, ktorý vozí ženu a deti, donesie domov peniaze a snaží sa zabezpečiť rodinu. A ženy majú naozaj bujnú fantáziu, ktorú síce neprejavujú príliš navonok, ale nakoniec si nájdu muža, ktorý sa o seba stará a ktorý je pre ňu zo začiatku nedostupný. Aj keď v rodine nespolupracujete ako partneri, ale rytmus rodiny určuje len jeden z partnerov, tak ten podriadený začne považovať toho dominantného za rodiča a časom začne pociťovať nenaplnenosť a túžiť po partnerovi, ktorý by sa aj radil a nielen jednostranne rozhodoval. Aby sa to nestalo, mal by ten dominantný dávať priestor aj tomu druhému partnerovi.

Staranie sa o starých a chorých príbuzných.

Nie je to dogma. Ale každý človek by mal mať zodpovednosť za svoj život. Každý by si mal uvedomiť, že raz bude starý. To neznamená, že musí byť automaticky chorý, ale o to sa treba postarať. Začať s tým už v mladosti. Nie si všetko dopriať, nie všetko zjesť čo mi chutí. Ak už ste dospelí a máte deti, máte sa starať o seba a svoju rodinu a nedovoliť, aby ste sa viac starali o svojich rodičov a príbuzných, pretože vtedy zanedbáte svoju rodinu a vážne narušíte svoje vzťahy v rodine. Tá starostlivosť vás vnútorne začne deptať. Doma ste potom veľmi utrápení, začne tým trpieť aj vaša rodina a to nesmiete dovoliť. Starostlivosť o toho rodiča, to čo budete tomu venovať,  ten stratený čas, to vám už nikto nevráti. Vo chvíli, keď si vytvoríte svoju rodinu, musíte vedieť zatvoriť dvere za svojimi príbuznými, ak by to malo byť na úkor vašej rodiny. Keď sa staráte o svojich chorých príbuzných, ste svätí pre cudzích, ale doma už budete utrápení, stratíte záujem o sexuálny život a ak to bude trvať dlho, tak ten sa už nebude dať po pár rokoch naštartovať. Postupne sa stanete v rodine prebytočnými a rodina sa bude vedieť baviť aj bez vás.

Neviete povedať nie. Neviete povedať nie svojmu partnerovi.

Radšej prikývnete alebo urobíte to, čo druhý požaduje namiesto toho, aby ste išli do stretu. Ak partner príde domov v zlej nálade a vy sa mu musíte prispôsobiť, tak potláčate samého seba. Zapamätajte si, že domov je oáza pokoja. Domov sa chodí s čistou hlavou a problémy si riešte  niekde inde. Ak sa nedokážete naladiť na toho druhého, tak niečo je v neporiadku. Musíte vedieť držať pohromade a tam patrí aj to,že sa postavíte tomu druhému a poviete, tak toto teda nie. Ak neviete povedať nie, ustupujete, necháte sa oslovovať ako sa vám nepáči, výrazne si tým narúšate svoje vzťahy. Postupne sa v rodine stanete tými druhými. A to zistíte tak, že keď máte narodeniny, tak vám zagratulujú, ale po gratulácii sa všetci budú baviť bez vás. Zabavia sa spolu bez vás a vy ich budete musieť ešte  obsluhovať. Veď vy máte narodeniny. Budete tí druhí? Ak oslavujete narodeniny a nie ste tým hlavným, o ktorého sa váš partner stará, alebo s kým sa hlavne baví, tak to ukazuje na to, že máte narušené vzťahy a ste tí druhí.

Na záver si povieme návod ako budovať vzťahy.

Samozrejme, že to bude to práca, ale ak niečo nepoznáte, tak sa to musíte učiť a trénovať. Budovanie vzťahu závisí nielen na vás, ale aj na tom druhom partnerovi. Ak sa ten druhý nechytí, drží sa len  starých zvykov, máte jednoznačný dôkaz, že váš vzťah je mŕtvy.

Prvým bodom, je vybudenie zvedavosti o toho druhého. Ukazuje to na záujem o toho partnera. My tú zvedavosť niekde vo vnútri máme, ale po tých rokoch sa to už stalo akýmsi zvykom. Keď príde partner domov z práce, tak sa ho opýtate na to, ako bolo v práci. To nemá hodnotu, to je len vyjadrenie toho, že ste si všimli, že partner je v jednej miestnosti s vami. Vybudenie zvedavosti sa robí všímaním si partnera, ako je oblečený, ako prežil deň, zameraním otázok na jeho pocity a podobne.

Prejavenie vďačnosti. Samozrejme primerane, nie na oko, aby sa z toho nestala póza. Skutočná hodnota sa objaví, keď poďakujete za bežné úkony, ktoré si navzájom robíte v rámci domácnosti. Ak opakovane umýva partner  riad, je potrebné, aby mu niekto povedal, že si toho váži. To čo robíte, aj keď je to normálne, by si mal druhý partner všimnúť. Nikdy neskĺznite k tomu, že to budete od toho druhého považovať za povinnosť, za niečo samozrejmé, pretože potom to prestáva mať hodnotu. Z času na čas mu to treba povedať. Naučte sa komunikovať o sebe a o bežných veciach. Neuspokojte sa s tým, že je to fungujúci zvyk. To ste si mohli nájsť hocikoho z davu, držať ho roky pri sebe a on by  si na to časom tiež zvykol. Na to ste si nemuseli vybrať životného partnera.

Zapojovanie nových rituálov do bežného života. Rituály musíte striedať. Ak pozeráte ako vždy na svoj seriál v televízii a partner vám chcieť niečo povedať, tak na neho nevrčte, aby vám dal pokoj a nech je ticho, lebo to ukazuje na to, že váš program je dôležitejší ako partner, poprípade ako vaše deti, ak sa chcú  niečo opýtať deti. Ak okrikujete deti alebo odstrkávate partnera, lebo teraz ste tu vy a váš program, tak to musíte narušiť, pretože to najdôležitejšie je si uvedomiť, že niekedy ste sa rozhodli s niekým žiť a možno mať rodinu. Tak to aj žite. Raz si pozriete televíziu, inokedy choďte za kultúrou, alebo na prechádzku. Iným zlozvykom je myšlienka, že ak vstávam o 6-tej ráno, musím ísť spať o 22:00, aby som ráno nebol unavený a tak obmedzujem svojho partnera. Narušte to.

Správny postoj k svojmu partnerovi / partnerke  vyžaduje, aby ste si nikdy nemysleli, že už toho druhého poznáte tak dokonale, že vás nemôže ničím prekvapiť. Každý človek má svoj vnútorný svet, do ktorého nikoho nepúšťa. Ak si myslíte, že taký nemáte, tak ste ten svoj svet len potlačili, ale určite ho máte. Inak sa raz môžete veľmi diviť, ak sa z tej hlbiny vášho vnútra niečo prederie von.

Nežnosti sú neoddeliteľnou súčasťou partnerských vzťahov. Môžu byť pomocou slov, alebo dotykov. Oslovujete sa menom a oslovujete sa zdrobneninami. Ak vám to robí problém, tak to nie je v poriadku. Ak ich používate, tak to ukazuje, že vaše vzťahy sú funkčné a ste si blízki. Chodenie a držanie sa za ruku a za pás, by mali byť bežnou praxou. Ak vidíte partnerov, väčšinou chodia vedľa seba, nedržia sa a len keď stretnú niekoho cudzieho, začnú sa správať inak.

Vzájomná podpora  v aktivitách aj v odpočinku. Ak váš partner má nejaké aktivity, treba ho podporovať. Nemyslím, v alkoholizme. Ak sa partnerka zaujíma napríklad o zdravú stravu a ponúka vám pohánku a zeleninu, ale vás to nezaujíma,  tak to zjedzte a kľudne môžete povedať, že vám to nechutilo, ale napriek tomu ste to zjedli, lebo svojho partnera milujete.  A potom by vám tá partnerka mala prepašovať do jedla rezeň a poliať vám tú pohánku maslom. To isté platí aj o odpočinku.  Ak ste z domu boli zvyknutí stále niečo robiť, lebo ste doma mali dominátora, ktorý vás k tomu nútil, tak potom ak máte partnera, ktorý to vo svojej rodine nezažil, ste nervózni z toho, že on leží s nohami vyloženými na stole a pritom vy vidíte koľko toho treba ešte v domácnosti urobiť.  Mali by ste prevziať jeden od druhého niečo, nejakú aktivitu, alebo odpočinok, ktorý vám chýba, poprípade si vytvoriť niečo spoločné.

Poslednou vecou, ktorú by ste mali zapojiť do vašich vzťahov je humor. Je to energia, ktorú môžete využiť, ak sa deje niečo závažné. Tým máte možnosť získať nadhľad nad svojím trápením a starosťami. Aby humor fungoval, musí byť druh humoru rovnaký, aby mu obaja partneri rozumeli. Ak nemáte rovnaký druh humoru, nemáte základné spojivo, ktoré vás spája. Dá sa naučiť humoru toho druhého, ale je dobré si vybudovať aj niečo spoločné, čomu sa zasmejete spolu. A tiež mať nejaký svoj humor. Bez humoru vzťahy nefungujú. Ak by ste aj mali nadhľad nad vašimi hádkami, tak bez humoru, to bude vyznievať len ironicky. A potom to vedie k tomu, že začnete v spoločnosti ironicky zhadzovať svojho partnera a tým aj vaše partnerstvo. Takto ukazujeme, že naše partnerstvo je nefunkčné. To nemôžete nikdy urobiť. Náš najbližší človek nie je priateľ, ale náš partner, ktorý nás čaká doma a ktorý chce s nami žiť svoj život a chce ho s nami žiť čo najlepšie.